Neapolské piesne na opernom koncerte

Čo je neapolská pieseň

Neapolská pieseň je skladba v neapolskom jazyku, zvyčajne pre mužského sólistu, vo formách ako ľúbostná pieseň alebo serenáda. Jej status inštitúcie sa datuje od 30. rokov 19. storočia, keď sa začala každoročná súťaž v písaní piesní pre festival Piedigrotta, ktorý vzdával hold Madone z Piedigrotty v Mergelline. Emigranti z Neapola a juhu rozšírili mnohé piesne po celom svete približne v rokoch 1880 až 1920. Na začiatku 20. storočia ich Enrico Caruso spieval ako prídavky v Metropolitnej opere a mnohé nahral, a dostali sa do štandardného repertoáru operných tenorov.

O sole mio

„'O sole mio“ pochádza z roku 1898 a spieva sa v neapolčine; názov znamená „moje slnko“. Slová napísal Giovanni Capurro. Približne 75 rokov bola melódia pripisovaná výlučne Eduardovi di Capuovi, až kým v roku 2002 turínske rozhodnutie neuznalo Alfreda Mazzucchiho za spoluautora hudby. Hosť na rímskom koncerte ju uvádza spolu s Funiculì, funiculà a Granada. Caruso a Pavarotti patria medzi jej mnohých interpretov a Pavarottiho verzia získala v roku 1980 cenu Grammy.

Funiculì, funiculà

Funiculì, funiculà pochádza z roku 1880. Luigi Denza z Castellammare di Stabia zhudobnil slová novinára Peppina Turca v neapolčine pri príležitosti prvého spustenia lanovky na Mount Vesuvius a pieseň zaznela toho roku na festivale Piedigrotta. Súťaž v písaní piesní tohto festivalu prebiehala od 30. rokov 19. storočia až do roku 1950, a tak sa pieseň zaradila do dlhého radu skladieb napísaných pre jedinú noc.

Torna a Surriento

Torna a Surriento je dielom dvoch bratov: Ernesto De Curtis zložil hudbu v roku 1894 a Giambattista, básnik a maliar, napísal neapolský text. Pieseň bola chránená autorským právom v roku 1905. Neskoršia verzia príbehu ju spája s návštevou predsedu vlády v Sorrente v roku 1902, hoci rodinné dokumenty dokladajú kópiu uloženú o osem rokov skôr. Anglický názov je Come Back to Sorrento a tenoristi ju stále majú poruke.

Granada, hosť z Mexika

Jeden z hostí na rímskom koncerte spomína, ako tenorista spieval Granadu v španielčine. Granada je pieseň mexického skladateľa Agustína Laru z roku 1932 o španielskom meste a stala sa popovým štandardom, ktorý nahrali mnohí tenoristi, medzi nimi Plácido Domingo, Mario Lanza a Luciano Pavarotti; je to charakteristická skladba Josého Carrerasa. Nie je neapolská, ale ukazuje, ako piesne koncertu presahujú rámec samotnej opery. Programy sa menia podľa dátumu, takže žiadna skladba nie je zaručená, no práve tieto piesne hostia uvádzajú.

Piesne v poradí

Piesne, ktoré hostia uvádzajú, vznikali s odstupom desaťročí pri veľmi odlišných príležitostiach: pri otvorení horskej železnice, ako milenecká serenáda a ako pocta španielskemu mestu. Nižšie uvedené dátumy vychádzajú z histórie jednotlivých piesní a spoločne ukazujú, ako sa z miestneho neapolského repertoáru stalo niečo, čo sa naučil každý tenorista.

• 1880: Funiculì, funiculà, ktorú zložil Luigi Denza pri otvorení lanovky na Vesuv
• 1894: Torna a Surriento, ktorú zložil Ernesto De Curtis; autorské práva 1905
• 1898: 'O sole mio, s textom Giovanniho Capurra
• 1932: Granada, od mexického skladateľa Agustína Laru

Počuť ich v Ríme

Hostia rímskeho koncertu menujú 'O sole mio, Funiculì, funiculà a Granada. Program sa mení podľa dátumu, takže žiadna pieseň nie je zaručená, no večer im poskytuje priestor: opis uvádza neapolské piesne popri áriách z Turandot a Rigoletta a Vivaldiho Štyroch ročných obdobiach. Ak je jedna z týchto piesní dôvodom vašej rezervácie, položte otázku organizátorovi cez rezervačnú stránku skôr, než zaplatíte.